Delfinoterapia - splnený sen

Delfinoterapia

Konečne sa dokopávam k príspevku o našej absolvovanej delfinoterapii. Začiatkom novembra 2014 sa nám totiž splnil veľký sen. On sa teda nesplnil sám, splnili ste ho nám vy všetci, ktorí ste nám 2% prispeli. Ďakujeme.

Rozhodovanie o tom, či podniknúť túto uletenú výpravu nebolo vôbec zložité, pretože k tomu náramne prispel Viktorkin zlý psychický stav a veľmi náročné obdobie. Viktorka sa nám, mierne povedané, z nástupu do škôlky zrútila, dostala záchvaty paniky a úzkosti, raz dokonca preplakala s malou pauzou 30 hodín, až sme skončili v nemocnici na 5 dní. Aby to nevyznelo nejak hrôzostrašne, Viktorka v škôlke sama strávila 2x 1 hodinku, ale zareagovala po svojom. Odvtedy, tj. ďaľších 5 mesiacov, som s ňou v tej škôlke sedela dennodenne aj ja, aby to nakoniec dopadlo tak, že sa s nami pekne krásne rozlúčili, keďže tá naša potvorka v nej ani po takej dlhej dobe neobsedela bez panického záchvatu sama čo i len 10 minút. Kým mala mamku vedľa seba bola ale majsterka sveta. Ale späť k téme, o škôlke napíšem v inom príspevku.

Rozhodli sme sa pre Egypt, konkrétne Hurghada, a to hneď z 2 dôvodov, prvým a kľúčovým bola cena – terapia v Egypte vychádza takmer 4x lacnejšie ako napríklad v Turecku. Druhým bolo počasie, v Egypte je začiatkom novembra úplne úžasne, Viktorka by letné 40tky nedala a zase 20tky na kúpanie sú trošku málo. My sme mali príjemných 30 každý deň a bohate nám to stačilo. Náš tati už nemal zvyšnú dovolenku, takže na výpravu sa vydala obetavá babka, Viktorka a ja. Nájsť hotel na úrovni za slušnú cenu – bezbariérový, tichý, blízko delfinária, blízko letiska, s plážou podľa potrieb invalidného dieťaťa atď sa najprv zdalo nemožné, ale nakoniec to bola úplná pecka. Leteli sme priamo z Viedne a bez prestupu, let trval asi 4.5 hodiny a toho som sa z celej výpravy obávala úplne najviac. Akože dobre, všetci sme zvyknutí na deti v lietadle, ale kto z nás rád počúva vreskot, krik, mňaučanie? A že Viktorka vie byť riadne tsunami vám nemusím ani vysvetlovať. Navyše predstava, že vydrží sedieť na zadku takúto dobu, bez možnosti, aby sa vystrela, poplazila sa hore dole, no ešte teraz ma oblieva pot. Pri spomienke na prebaľovanie trojročného 15kilového dieťaťa v priestore 50x50 cm na pulte vhodnom pre max. ročné deti ma zase zabolí hlava, ktorú som si počas tohto milého úkonu tresla asi 10x. Ale zvládla to naša srajda bravúrne. Síce nezavrela oko ani na 5 minút a ja s babkou sme mali suché hrdlo ešte 3 dni, koľko sme jej tam spievali a rozprávali.... Bola presne taká ako jednoročné dvojičky sediace pred nami. Mali sme šťastie na jednu starú ropuchu, predom sa ospravedlňujem za výraz, ale inak sa nazvať nedá. S dušou na pokoji vyhlasujem, že všetky deti boli mimoriadne kľudné, dobré a tiché. Občasné ááááá a ééééé sa samozrejme ozývalo, niekedy sa koplo do operadla, sem tam letela ruka k vlasom pred nami, inokedy noha, ale suma sumárum fakt pohoda. Lenže stará pani bola mimoriadne podráždená, gánila, ccccckala, stukala až sa napokon ozvala, ale situáciu zachránil pohotový tatko dvojičiek slovami: „Milá pani, len pokoj, sľubujeme, že na najbližšej zastávke vystupujeme“. To sa stretlo s potleskom, takže ropuchu sme mali vyriešenú.

Veľa vecí neviem, ale plánovať áno, zorganizovať všetko potrebné tiež, myslieť na množstvo detailov pri dieťati ako je naša Viktorka sa mi väčšinou darí. Takže intenzívne som kládla letiskovému personálu na srdce, že potrebujeme mať hneď pri prílete nachystaný kočiar. Samozrejme, samozrejme, môžete sa spoľahnúť... No bola na mojich rukách dobrú hodinu, než sme sa predrali kolónami, vyplnili vstupné víza a dočkali sa batožín. Držať Viktorku je niečo podobné ako skúšať to s osím hniezdom, navyše ona sa sama nedrží, je to kvázi mimoriadne živá „mŕtva váha“. Ale dali sme aj toto, však keď človek musí. Zvyšok cesty už prebiehal hladko. Z hotela sme boli unesené, v Egypte som už párkrát bola, preto ma celkom prekvapilo, že ma to celé tak prekvapilo. Tak nejak všetko fungovalo, všetko bolo čisté, všetkého bolo dosť, všetci bolo milí, všetko chutilo, všetko vrátane požadovanej izby na prízemí, detskej postieľky, dokonca nočníka a vaničky (tie som nepýtala!) bolo nachystané, jednoducho tip-top.

Ak máte naše stránky prečítané, tak viete, že Viktorka miluje vodu a slobodný pohyb v nej, ten má zabezpečený vďaka nafukovaciemu kolesu, ktoré jej drží hlavu (nie klasické cez pás). Druhý deň sme strávili aklimatizovaním sa, boľavé končatiny a chrbty si oddýchli, Viktorka sa vyšantila v mori, bola trochu zahlienená, tak sme ju podrobili poctivému výplachu dutín v slanej vode, ten sme striedali s nastavením tváre proti slnku doprevádzaného neustálym kýchaním a protestovaním, ale za pár dní bola fit ako botaska.  

Predom som bola dohodnutá s milou pani Hankou, ktorú týmto srdečne zdravím, na delfinoterapiu. Pani Hanka nás každý deň poobede vyzdvihla v hoteli, odviezla do delfinária, kde nám robila spoločnosť, poháňala milých Egypťanov, organizovala, vybavovala všetko potrebné a vôbec, bola nám veľkou pomocou. Viktorka absolvovala celkom 10 terapií á 30 minút. Keďže sme si do Egypta priviezli uzlíček nervov, tak som mala dovolené do terapie zasahovať viac než býva zvykom, výsledkom čoho bolo spokojné a šťastné dieťa s modrými perami. Voda v delfináriu má okolo 24 stupňov, malá mala oblečený neoprén, na také malé deti sme zohnali len s krátkymi rukávmi a nohami, ale dala to statočne veru. Terapia prebiehala tak, že v bazéne čakali pripravené dva delfínky, presnejšie dve delfínice, terapeut si vzal Viktorku na ruky a šli spolu do vody. Po miernom sviežom šoku sme mali v bazéne radostné a hlučné dieťa mávajúce všetkými rukami a nohami. Najčastejšia otázka s akou sme sa stretli bola, či sa Viktorka nebála delfínov. Odpoveď znie, nie nebála, delfínice sa báli Viktorky. Teraz vážne, tá mladšia slečna sa jej bála, druhá ju akceptovala, Egypťania Viktorku trefne nazvali kuriatkom a boli veľmi ústretoví, všetko prispôsobili jej možnostiam. Malá napríklad nevie pohladkať delfína, ona mu proste jednu rovno potľapká, ale nie preto, že by bola agresívna, ona takto prejavuje radosť. Navyše s neuveriteľnou radosťou zapojí aj nechty.. Najradšej strká ruky do úst a nosa, v tomto prípade aspoň ten nos odpadol. Bolo nutné jej pridržiavať nohy aj ruky, ale zároveň jej dať aj slobodu a celkom sa to darilo. Častokrát delfína naozaj pohladkala alebo sa k nemu pritúlila a viditeľne sa ukľudnila. Každý deň to bolo o kúsok lepšie. Dôležitou súčasťou bolo prikladanie Viktorkinej hlavy k miestu, odkiaľ delfín vyžaruje vysokofrekvenčné zvuky, našim uchom nezachytiteľné. Ultrazvuk, ktorý delfín vysiela pomáha uvoľniť svalstvo, spazmy (tie naštastie nemá), pôsobí na činnosť mozgu – to bolo pre nás hlavné, pomáha synchronizovať hemisféry. Prvý deň mala Viktorka dosť problém podstúpiť takéto prikladanie, posledný to už išlo ako po masle. Ťažko je predpokladať alebo povedať hneď, že aký efekt to prinesie. My sme nečakali žiadne zázraky, ja som dúfala najmä v to, že sa psychicky trochu vyrovná. Viktorka je ťažko postihnuté dieťa, ktoré nevie spolupracovať, nevie hodiť delfínovi loptu, nevie emocionálne oceniť jedinečnosť tejto terapie, vzácny pocit, že hladká delfína a podobne. Ale bola to terapia, pri ktorej mohla šantiť vo vode, smiať sa zo zvukov, ktoré delfíny vydávajú, podľa mňa cítiť eufóriu svojej matky aj na 100 metrov a máme tu samozrejme ten ultrazvuk. Niečo si tá jej hlavička makovička predsa len odniesla, dva týždne po návrate začala kľačať na kolenách a ťahať sa hore, mesiac po návrate sa dokonca sama postavila, pomohla si gaučom. Samozrejme, trvalo to pár sekúnd, nohy šli do X a dieťa na zem nebyť pohotového otca, ale to sú pre nás neuveriteľné míľniky. Rodičia takýchto detičiek sa tešia z vecí typu  - otočil hlavičku, uvoľnil rúčku, sleduje hračku, kusol do chleba.. a aj my sa z takýchto vecí tešíme, veď musíme, tak si predstavte tú radosť, keď sa nám po 2 rokoch dennodenného nacvičovania sedu konečne sama posadila a po delfinoterapii sa dieťa ťahá na vlastné nohy! 

PS: fotky s delfínmi nájdete v sekcii "Novinky"